Príčinou bol nástup motorizácie a zdokonaľovanie automobilov. V období po druhej svetovej vojne začala vznikať výrazná konkurencia “zastaralému” železničnému systému. Spevnené lesné cesty sa zarývali hlboko do odlesňovaných svahov a šplhali sa až k samotným hrebeňom hôr.
Nové, dokonalejšie mechanizmy odstránili namáhavé a nákladné približovanie dreva ku tratiam lesných železníc v údoliach. Široké asfaltové cesty začali prekrývať úzke “koľajničky v machu”. Slovo ekológia poznal v tej dobe málokto, nafta stála menej ako sódovka a romantika “vône dymu a ihličia” nemohla konkurovať dosiahnutým hrubo-tono-kilometrom.
Cestovný ruch bol v tej dobe spojovaný skôr s luxusným autokarom, než s vŕzgajúcimi vagónikmi, ťahanými špinavou parnou lokomotívou. Bohužiaľ sa nenašiel nikto, kto by investoval do modernizácie technických zariadení lesných železníc a prispôsobil ich tak novým potrebám spoločnosti. Namiesto toho prišli mnohonásobne vyššie investície do výstavby nových ciest, automobilov a neskôr aj do odstraňovania ekologických škôd nimi spôsobených.
Určite, pokrok sa nedá zastaviť, ale lesné železnice mali svoj konkurenčný boj prehratý už vopred. Technika zo začiatku storočia nemohla úspešne konkurovať technike o 50 a viac rokov mladšej. Zmodernizovať lesné železnice, aspoň vo vytipovaných hlavných úsekoch už sústredenej hromadnej prepravy drevnej hmoty, akosi nikoho nenapadlo…!
Za záchranu tejto pamiatky možno ďakovať iba nadšeniu a osobnej odvahe tých, ktorí sa dokázali postaviť proti nezmyselnému byrokratickému rozhodnutiu vtedajšej strany a vlády, a ktorí začali dlhý boj o zachovanie železničky. Ešte v roku 1982 sa z podnetu posledného výpravcu LŽ Klementa Auxta podarilo miestnym aktivistom SZOPK v Hronci “pretlačiť” zápis ČHŽ do Ústredného štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok.
Kontinuálnu prácu na zreštaurovaní a znovu sprevádzkovaní ČHŽ potom iniciovala skupina architektov z URBIONU Banská Bystrica pod vedením Vladimíra Paška a Kláry Kubičkovej (Jančurovej) a začala sa hneď v lete 1983. Vznikla tradícia bezplatných pracovných táborov STROMU ŽIVOTA, ktorá sa postupne rozšírila aj na ďalšie pamiatky a zaujímavosti na Slovensku a trvá dodnes.
Vo Vydrovskej doline vyrastie od tých čias každé leto stanový tábor, v ktorom sa v týždenných turnusoch striedajú ďalší a ďalší brigádnici ČHŽ, pomáhajúci pri zabezpečovaní rekonštrukcie a prevádzky železničky. Posledným zamestnancom lesného závodu na LŽ bol traťmajster Julko Kovalčík “Krásnik”, ktorý v rámci týchto brigád nezameniteľným spôsobom odovzdal svoje skúsenosti a pomáhal pri obnove trate až do svojej smrti.
Slávnostným, dlho očakávaným dňom obnovenia prevádzky ČHŽ sa stal 1. máj 1992. Po prvý raz vtedy vyšiel vynovený parný vláčik pre turistov po opravenej trati do Vydrovskej doliny. O rok neskôr už premával po celom hlavnom úseku z Čierneho Balogu do Hronca. Pribudla druhá, opravená, parná lokomotíva a malý dymiaci vláčik sa tak, verme že natrvalo, vrátil do srdca slovenských hôr.
Spravovanie železničky prevzalo od lesného závodu vtedajšie SZM, po revolúcii 1989 Nadácia detí a mládeže SR, neskôr Fond detí a mládeže v Bratislave.
Od roku 1995 je majiteľom a prevádzkovateľom Čiernohronskej železnice miestne združenie obcí – Mikroregión Čierny Hron.
Od roku 2001 je dopravcom – prevádzkovateľom dopravy Čiernohronská železnica, nezisková organizácia poskytujúca verejnoprospešné služby. Organizáciu dobrovoľných brigád v roku 1997 prevzalo miestne občianske združenie Vydra – vidiecka rozvojová aktivita a F.G.V. klub Čiernohronskej železnice.
História železnice
Príčinou bol nástup motorizácie a zdokonaľovanie automobilov. V období po druhej svetovej vojne začala vznikať výrazná konkurencia “zastaralému” železničnému systému. Spevnené lesné cesty sa zarývali hlboko do odlesňovaných svahov a šplhali sa až k samotným hrebeňom hôr.
Nové, dokonalejšie mechanizmy odstránili namáhavé a nákladné približovanie dreva ku tratiam lesných železníc v údoliach. Široké asfaltové cesty začali prekrývať úzke “koľajničky v machu”. Slovo ekológia poznal v tej dobe málokto, nafta stála menej ako sódovka a romantika “vône dymu a ihličia” nemohla konkurovať dosiahnutým hrubo-tono-kilometrom.
Cestovný ruch bol v tej dobe spojovaný skôr s luxusným autokarom, než s vŕzgajúcimi vagónikmi, ťahanými špinavou parnou lokomotívou. Bohužiaľ sa nenašiel nikto, kto by investoval do modernizácie technických zariadení lesných železníc a prispôsobil ich tak novým potrebám spoločnosti. Namiesto toho prišli mnohonásobne vyššie investície do výstavby nových ciest, automobilov a neskôr aj do odstraňovania ekologických škôd nimi spôsobených.
Určite, pokrok sa nedá zastaviť, ale lesné železnice mali svoj konkurenčný boj prehratý už vopred. Technika zo začiatku storočia nemohla úspešne konkurovať technike o 50 a viac rokov mladšej. Zmodernizovať lesné železnice, aspoň vo vytipovaných hlavných úsekoch už sústredenej hromadnej prepravy drevnej hmoty, akosi nikoho nenapadlo…!
Za záchranu tejto pamiatky možno ďakovať iba nadšeniu a osobnej odvahe tých, ktorí sa dokázali postaviť proti nezmyselnému byrokratickému rozhodnutiu vtedajšej strany a vlády, a ktorí začali dlhý boj o zachovanie železničky. Ešte v roku 1982 sa z podnetu posledného výpravcu LŽ Klementa Auxta podarilo miestnym aktivistom SZOPK v Hronci “pretlačiť” zápis ČHŽ do Ústredného štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok.
Kontinuálnu prácu na zreštaurovaní a znovu sprevádzkovaní ČHŽ potom iniciovala skupina architektov z URBIONU Banská Bystrica pod vedením Vladimíra Paška a Kláry Kubičkovej (Jančurovej) a začala sa hneď v lete 1983. Vznikla tradícia bezplatných pracovných táborov STROMU ŽIVOTA, ktorá sa postupne rozšírila aj na ďalšie pamiatky a zaujímavosti na Slovensku a trvá dodnes.
Vo Vydrovskej doline vyrastie od tých čias každé leto stanový tábor, v ktorom sa v týždenných turnusoch striedajú ďalší a ďalší brigádnici ČHŽ, pomáhajúci pri zabezpečovaní rekonštrukcie a prevádzky železničky. Posledným zamestnancom lesného závodu na LŽ bol traťmajster Julko Kovalčík “Krásnik”, ktorý v rámci týchto brigád nezameniteľným spôsobom odovzdal svoje skúsenosti a pomáhal pri obnove trate až do svojej smrti.
Slávnostným, dlho očakávaným dňom obnovenia prevádzky ČHŽ sa stal 1. máj 1992. Po prvý raz vtedy vyšiel vynovený parný vláčik pre turistov po opravenej trati do Vydrovskej doliny. O rok neskôr už premával po celom hlavnom úseku z Čierneho Balogu do Hronca. Pribudla druhá, opravená, parná lokomotíva a malý dymiaci vláčik sa tak, verme že natrvalo, vrátil do srdca slovenských hôr.
Spravovanie železničky prevzalo od lesného závodu vtedajšie SZM, po revolúcii 1989 Nadácia detí a mládeže SR, neskôr Fond detí a mládeže v Bratislave.
Od roku 1995 je majiteľom a prevádzkovateľom Čiernohronskej železnice miestne združenie obcí – Mikroregión Čierny Hron.
Od roku 2001 je dopravcom – prevádzkovateľom dopravy Čiernohronská železnica, nezisková organizácia poskytujúca verejnoprospešné služby. Organizáciu dobrovoľných brigád v roku 1997 prevzalo miestne občianske združenie Vydra – vidiecka rozvojová aktivita a F.G.V. klub Čiernohronskej železnice.
Pages: 1 2