Dedinské divadlo

V Dedinskom divadle hrajú pre potešenie

dedinske-divadlo-hronec „Sme ešte menej ako ochotnícka skupina. Sme len dobrí priatelia, ktorí sa takouto formou tešia zo života. Je nám jasné, že nie každý, kto nás chce vidieť na javisku, má túto možnosť. No momentálne sa ani nesnažíme nejako to meniť. Zahráme novú hru možno trikrát, možno štyri razy a tešíme sa na ďalšiu. Nás totiž najviac napĺňa a teší jej vznik. Teda vznik námetu, scenára, úžasné skúšky a vzrušenie pred generálkou a premiérou. Tohto sa už asi nedokážeme vzdať“ – hovoria o sebe členovia Dedinského divadla z Hronca. Že sú hercami pre potešenie, to nám potvrdila aj starostka Hronca Blanka Weissová, ktorá je – smelo môžeme povedať – dušou tohto kolektívu.

Šesť z doterajších siedmich hier Dedinského divadla je totiž „z kuchyne“ Blanky Weissovej, ktorá pochádza z Prešova, kde má divadlo veľké zázemie. „Prešovské divadlo v sedemdesiatych rokoch, kedy som vyrastala v Solivare, bolo veľmi silné. Známa bola jeho spevohra, činohra. Hrali tam úžasné hry. V Prešove som „napáchla“ divadlom. V tom čase som v Solivare predsedala mládežníckej organizácii, kde sme založili divadelnú skupinu. Pripravili sme niekoľko scénok k rôznym príležitostiam. Na strednej škole som tiež písala scenáre a nacvičovala so spolužiakmi. Vlastne takto som sa dostala k mini divadlu,“ spomína B. Weissová, ktorá sa nám pochválila, že známy režisér Matúš Oľha bol v Solivare jej susedom. Jeden čas vraj býval u starkých, s ktorými mali spoločný plot, a tak na dvore či v záhrade so svojimi vrstovníkmi podnikal prvé divadelné režisérske pokusy.

Blanku Weissovú v roku 1975 osud zavial na Horehronie, kde sa vydala. Z východu si priniesla lásku k folklóru a k divadlu. Najprv v roku 1976 v Podbrezovej založila folklórny súbor Švermovák, kde využila svoje skúsenosti tanečníčky v košickom folklórnom súbore Strojár. K divadlu sa dostala už ako Hrončianka v partii dobrých priateľov a priateliek. „Radi sa stretávame a zrazu vyvstal nápad, že to chce trošku kultúry, ale takej, ktorá by vychádzala z nás. Moja dcéra v tom čase študovala v Prešove anglistiku a amerikanistiku. Raz prišla domov a hovorí mi: „Mamina, robím ročníkovú prácu. Prekladám úžasnú hru, moralitu Ako Boh povolal si človeka. Prečítaj si.“ Pri čítaní som už videla, ako ju hráme my. Myšlienka nadchla aj ostatných, a tak sme hru v roku 2002 zahrali pre našich priateľov, známych a rodinných príslušníkov,“ vysvetľuje B. Weissová. My dopĺňame, že s obrovským úspechom.

Keďže sa im tento druh kultúrneho vyžitia zapáčil, začali svoju režisérku Blanku Weissovú otravovať, aby zase niečo naštudovali. „Lenže obsadenie hier, ktoré som poznala, vyžadovalo buď viac alebo menej ľudí. Ale povedzte niekomu: Ty nehráš. Rozhodla som sa preto ináč. Napísala som hru. Chcela som, aby sa trošku podobala na moralitu, ktorá sa mi páčila, lebo bola veršovaná,“ dodáva. Takto vznikla rýmovaná rozprávka Ako ľahko možno do pekla sa dostať, ktorá mala pracovný názov Čert a Káča. Zahrali ju v Základnej umeleckej škole v Brezne opäť pre priateľov a známych. Potom prišla ďalšia hra, ktorá sa stala kultovou. Natoľko si získala srdcia divákov, že niektorí ju videli opakovane. Volala sa Dlhá cesta. Vznikla na motív rozprávky Ako sa vybral človek Boha hľadať, ktorú B. Weissovej porozprával jeden známy. Po tejto rozprávke pre dospelých zaujali hrou Slasti a strasti slečny Klebety, v ktorej B. Weissová chcela ukázať, čo dokáže narobiť jedna klebeta. Nasledoval Jánošík – najväčší na svete, po ňom In vino veritas – Vo víne je pravda. Posledná hra … Jednoducho žena… mala premiéru 2. apríla tohto roka.

Najskôr si na predstavenia prenajímali „pokútne“ miestečka, no čím ďalej početnejšie publikum začalo nástojiť, aby zahrali na veľkom javisku, kde ich môžu vidieť viacerí. Vtedajší starosta im vyšiel v ústrety, a tak od premiéry Jánošíka – najväčšieho na svete v roku 2006 hrávajú na veľkom javisku v Hronci. „Do Hronca sme išli hrať s malou dušičkou, že možno príde aspoň pätnásť divákov, aby sme „nehrali presilovku“. A zrazu bolo plné hľadisko! Poviem vám pravdu – boli sme šokovaní, že ľudia prišli. Hra sa im páčila a začali nás povzbudzovať: Hrajte. Píšte. Tak som napísala In vino veritas, ktoré sme potom hrali aj vo Valaskej. Jánošíka napr. aj v Jasení, proste po okolitých dedinách. Musím podotknúť, že my nie sme ochotnícki herci. Sme vyslovene naturalistické divadlo. Taký hybrid. Zahráme, lebo nás to teší. Keď si povieme, že už máme toho dosť, nehráme. Takže ak reprízujeme, tak maximálne päťkrát. My vlastne ani nie sme divadlo. Názov Dedinské divadlo sme zvolili preto, lebo naše hry sa snažíme podať naivne. Usilujeme sa, aby téma, ktorú si vyberieme, vyznela čo najjednoduchšie. Žiadne zložité zápletky, len priamy dej. Proste sami napíšeme, sami zahráme. Kulisy nám raz urobil jeden náš známy ako darček. Odvtedy píšem hry tak, aby sa kulisy dali len ináč postaviť, alebo ako pri tejto poslednej hre – na javisku bola len žehliaca doska, žehlička, stoličky a to je všetko. Náš rozpočet je nula a aj keď niekde ideme hrať, vyslovene si prajeme dobrovoľné vstupné, aby sme si zaplatili benzín. Čo sa vyberie, to sa vyberie. Čo sa týka kostýmov, každý si z domu prinesie, čo má. Jedine v Jánošíkovi sme sa poskladali na bielu látku pre zbor anjelov a jedna zo žien ušila rovnaké oblečenie.“

V hrách Dedinského divadla doteraz účinkovalo najviac pätnásť hercov, v tej poslednej …Jednoducho žena… desať aktérov: deviati herci plus autorka námetu, scenára a režisérka Blanka Weissová. V niektorých hrách zaskočila, ak niekto vypadol: „Vyhovovalo mi, že tohto roku som nehrala, lebo viete – ako starostka – už nemám toľko času. Som rada, že to s nimi stihnem nacvičiť. No keď už máte hru v hlave, vždy sa nájde priestor na jej napísanie. Už dopredu mám presnú predstavu hry, k čomu chceme dôjsť v jednotlivých dejstvách, aký bude záver. Všetko, čo som doteraz napísala, boli komédie. Neviem napísať vážnu hru. Čím vážnejšiu hru sa snažím napísať, tým väčšia komédia z toho vznikne.“ Ani sa nečudujeme, veď z charizmatickej osobnosti B. Weissovej priam srší optimizmus a dobrá nálada, ktorá ovplyvňuje jej okolie.

Kolektív Dedinského divadla je rôznorodý. Tvoria ho ľudia rôzneho veku i povolania. Nacvičujú viac-menej v Hronci, preto ich „berieme“ ako divadlo z Hronca, ale z Hronca sú len štyria, ostatní sú z Brezna a z Podbrezovej. Stretávajú sa v kultúrnom dome raz do týždňa. Majú zásadu, že za osem, maximálne deväť týždňov musí byť hra postavená. „Keď finišujeme a máme stanovený termín premiéry, už to začína byť vážne, preto niekedy nacvičujeme aj dvakrát do týždňa. Väčšinou je to dvanásť skúšok. Prechod na veľké javisko sprevádzala obrovská tréma. Teraz, keď nehrám a sedím v hľadisku, mám väčšiu trému, ako keď som hrala. Je hrozné, ako to prežívam. Som ako na ihlách. Bojím sa za všetkých. Keď sa „otvoril priestor“, ľudia mali zrazu problém pohybovať sa. No hlavne tí, ktorí hrajú hlavné postavy, sa toho veľmi dobre zhostili a potiahnu ostatných,“ priznáva.

S hrou …Jednoducho žena… budú ešte účinkovať na Valaštianskej kultúrnej jeseni a v Hronci na divadelnej prehliadke Hrončianske ochotnícke dni. Ak ich oslovia ostatné dediny, pravdepodobne nepovedia nie. Momentálne však „oprašujú“ Jánošíka – najväčšieho na svete. Dôvod vysvetľuje B. Weissová: „Pražské divadlo zo Sociálnej akadémie Tábor u nás vlani hralo hru zo života Kaspera Hausera a predtým videli nášho Jánošíka. Začali nás nahovárať, aby sme prišli k nim do Prahy v rámci otvorených dní sociálnej akadémie. Poviem priamo, vo veľmi slabej chvíľke som to sľúbila. Takže teraz musíme šikovne oprášiť Jánošíka. Chceme ho zahrať ešte raz v Hronci, verejná generálka bude 3. mája a 8. mája hráme v Prahe. Veľmi sa na to tešíme. Dúfame, že s Božou pomocou to dobre dopadne. Potom ešte párkrát reprízujeme …Jednoducho ženu… a predpokladám, že v lete začnem vymýšľať novú hru. Na jeseň ju napíšem, aby som ju na Vianoce ľuďom rozdala a od januára by sme mohli nacvičovať.“

Povinnosti starostky obce, domácnosť, písanie scenárov, režírovanie, to všetko si treba zadeliť. Ako to všetko stihne?: „Poviem vám, že človek, ktorý má nejakého koníčka, získava v živote veľmi veľa. Hneď si ani nevieme uvedomiť, čo všetko taký koníček človeku dáva a o čo všetko je bohatší. Jeho život je úplne iný.“ A to nie je všetko. Na pani starostku prezradíme, že okrem divadla má ešte dvoch „veľkých koňov“. Veľmi rada paličkuje, veď sa narodila v čipkárskej rodine a ako tvrdí, je „odkojená“ na solivarskej paličkovanej čipke. Okrem toho vyrába obrazy z polodrahokamov, o ktorých sa hovorí, že sú liečivé. Jednou vetou: Do čoho sa pustí, to sa jej darí. Blanka Weissová s úsmevom konštatuje: „Asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou…“

Zdroj: HOREHRONIE, 29. APRÍL 2008 http://www.zelpo.sk/region/tlac/horehr08/h08167.html

Post a Comment

Your email is never published nor shared. Required fields are marked *

*
*

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>